Tak je tu zasa. Houellebecquov muž, tentoraz depresívny hrdina menom Florent-Claude Labrouste. Ani jedno zo svojich mien nemá rád. V stave, v ktorom sa nachádza na začiatku knihy, má citovú väzbu asi len k nikotínu, káve, alkoholu a štrnástim druhom humusu z miestnej samoobsluhy. Je agroinžinier a má dobre platenú prácu externého experta na ministerstve poľnohospodárstva. Prenajíma si luxusný byt a má v ňom ubytovanú japonskú priateľku, ktorej sa akútne potrebuje zbaviť. Uvedomil si, že je pre ňu len dojnou kravou, nocľahárňou. Keď zablúdi do jej počítača a prezrie si videá, v ktorých jeho partnerka okrem chlapov kopuluje aj s unaveným dobermanom stredného veku, vie, že je najvyšší časť toto toxické spolužitie rozpustiť. Houellebecq je samozrejme stále sám sebou a čitateľovi nadávkuje dosť ťažko stráviteľné müsli zmiešané z mizogýnie, ale vlastne skôr mizantropie, pretože mužov neznáša rovnako ako ženy, ďalej nezabúda na homofóbiu, nenávisť k Európskej únii, skrátka ako vždy,
Stalo sa pred pár rokmi že som sa (nepamätám ako a kedy) dostala ku knihe Filozofia chôdze. Pred pár dňami,keď som sa stavila v našom krásnom novom Artfore v Ke, kniha ležala spôsobne v kúte, šedá a nenápadná. Spomenula som si,že som už o nej písala voľakedy, do voľakedajšieho JeToTak. Vyhrabala som teda text, ktorý stále patrí mne, takže @@@@@@@,však viete. Zavesím to sem, pretože tá kniha si to zaslúži. Ak už dnes píšem trocha inak, bude to tým, že od prvého publikovania prešlo 5 rokov a prerábať to (zatiaľ nebudem). Filozofia chôdze – komentovaný extrakt Frédéric Gros, Philosophy of walkin g Predstavujem si, že autor, skrútený dlhé hodiny za počítačom, zavalený stohmi kníh, otrávený drobným intrigánstvom vedeckého sveta, začne snívať s otvorenými očami. V duchu sa vidí na lesnej ceste, kráčajúc za sprievodu štebotavého vtáctva smerom k vysokej hore, ktorú má v pláne zdolať. S hlavou čistou, telom ľahkým. Potom sa preberie a súc akademikom fil