Stalo sa pred pár rokmi
že som sa (nepamätám ako a kedy) dostala ku knihe Filozofia chôdze. Pred pár dňami,keď som sa stavila v našom krásnom novom Artfore v Ke, kniha ležala spôsobne v kúte, šedá a nenápadná.
Spomenula som si,že som už o nej písala
voľakedy, do voľakedajšieho JeToTak. Vyhrabala som teda text, ktorý stále patrí mne, takže @@@@@@@,však viete.
Zavesím to sem, pretože tá kniha si to zaslúži.
Ak už dnes píšem trocha inak, bude to tým, že od prvého publikovania prešlo 5 rokov a prerábať to (zatiaľ nebudem).
Filozofia chôdze – komentovaný extrakt
Frédéric Gros, Philosophy of walking
Predstavujem si, že autor, skrútený dlhé hodiny za
počítačom, zavalený stohmi kníh, otrávený drobným intrigánstvom vedeckého
sveta, začne snívať s otvorenými očami. V duchu sa vidí na lesnej
ceste, kráčajúc za sprievodu štebotavého vtáctva smerom k vysokej hore, ktorú
má v pláne zdolať. S hlavou čistou, telom ľahkým. Potom sa preberie
a súc akademikom filozofom, začne na tému, prečo by bolo nielen príjemné,
ale aj užitočné chodiť, písať malé eseje. Ani sa nenazdá a má ich 25
a to je na knihu akurát dosť.
Nám chodcom dal veľmi pekný darček. Odteraz už budeme vedieť túto samotársku záľubu zdôvodniť z každej strany a uhla. Muži, miznúci
po práci a cez víkendy do lesov, budú môcť tvrdiť, že v duchu píšu
knihu, či do rytmu krokov skladajú básne, pretože sa dozvieme, že chôdza bola
životnou nutnosťou a podmienkou tvorby mnohých významných mysliteľov.
Filozoficky však zdôvodníme aj postávanie v parku pri jazierku, pozeranie
výkladov, ale aj boj proti kolonizátorom v štýle Gándhí.
Už prvá veta textu dá veci na príjemnú pravú mieru. Chôdza nie je šport.
My sa s autorom nebavíme o tom podivnom pohadzovaní panvou, čo sa dostalo
aj na Olympiádu. Nejde o techniku, súťaženie, výsledky, víťaza. Nie,
vďaka. To nie je o nás, my len kladieme jednu nohu pred druhú. Obutú
v ľubovoľne neznačkovej topánke.Chôdza nie je o rýchlosti presunu do
cieľa. Je to naopak, snáď okrem plazenia, tá najpomalšia metóda ako niekam
dôjsť. Kto sa ponáhľa, nech cestuje. Primeraná pomalosť je zárukou určitej
istoty, že dosiahneme cieľ. Naopak, je len ilúziou, že rýchlosť šetrí čas. Ak prejdeme
trojhodinovú vychádzku za dve hodiny, skutočne sme niečo získali? Je hodina
nášho času len 60 minút na hodinovom ciferníku? Je každá hodina rovnaká? Nie je
hodina príjemného zážitku hodna pomalosti?
S chôdzou
prichádza sloboda. Na kratšiu či dlhšiu chvíľu opúšťame
svoje ja, uväznené stálym miestom pobytu, určenou identitou, históriou
a menom. Na lesnom chodníku sme len telom, čo sa pohybuje.Dôležitosť, ktorú
sme svojej osobe pridelili v civilizovanom svete, sa v monumentálnej
a večnej živosti prírody stáva len malým zrnkom bez významu. Sme ťarbavým
dvojnohým zvieratkom, čo sa snaží celé a zdravé dostať do cieľa svojej
výpravy. Na chvíľu nemáme minulosť, budúcnosť, len tu a teraz robíme krok
za krokom a snažíme sa nepadnúť na nos, držať tempo, pravidelne dýchať.Toto
by mohla byť sloboda.
Friedrich Nietzsche, gniavený chatrným zdravím, chodil veľa, veľmi
veľa. Napísal, že ľudia by mali sedieť tak málo, ako je len možné, že netreba
veriť žiadnej myšlienke, čo sa nezrodila na otvorenom priestranstve a pri
slobodnom pohybe (Ecce Homo). Mal dva lieky na všetky svoje bolesti: dlhé
prechádzky a veľkú samotu.Prechádzal sa tak, ako iní pracovali. Kým mu
zdravie dovolilo žiť týmto spôsobom, vytvoril svoje najväčšie diela. Podmienkou
ich vzniku bolo, aby ich autor smel byť chodcom a pustovníkom.
Arthur Rimbaud, básnik, čo mladý začal a mladý skončil,
bol dvojnohý hnev, nič viac, len preč, preč, chôdza, poďme, klobúk, kabát,
päste zaťaté vo vreckách a krok von, vpred, cesta, poďme! Aj keď inde
nepochybne nebolo lepšie, ako na mieste, kde sa práve nachádzal, bolo to preč
a o to išlo. Len nechať všetko za sebou. Ak človek, ktorý celý život
uteká, skončí s drevenou nohou, nemôže to dlho prežiť, jednoducho nemôže.
A možno to nie je hnev, možno je to snaha vzlietnuť. To životné heslo „Adieu
to here, no mater where“ majú hlboko v krvi mnohí, len nedokážu preťať
okovy. Koľkokrát ide človek k svojim dverám a najradšej by sa
nezastavil, ale pokračoval niekam, hoci na kraj sveta, len tak, ako je,
v kabáte s prázdnymi vreckami? Je lepšie chodiť sám, neskončí to len ako ďalšia forma
prispôsobovania sa. Aj keď človek kráča sám, nakoniec sa rozdvojí. Telo, nohy
idú ako samostatný nosič, ktorý vedie dialóg s mysľou, duchom.
Jean – Jacques Rousseau tiež považoval vidiek, prírodu za svoju
pracovňu. Tvrdil, že myšlienky, tvorba, prichádzali len počas prechádzky.
Pohľad na kreslo a písací stôl ho zbavovali akejkoľvek odvahy.Od umelých
pôžitkov a vzruchov civilizácie sa chôdzou vracal v čase
k počiatkom človečenstva, keď si vtedajší život predstavoval ako nekonečný
prúd mierumilovných a nevinných dní. Džungľou pre neho nebola príroda,
ktorou sa predieral, ale spoločnosť s jej násilím, neprávosťami, armádami
a políciou.
Vnucuje sa otázka. Zvládneme deň bez noviniek? Bez čítania
novín a internetu, pozerania televízie? Odpojiť sa dá práve chôdzou. Ak
chodíme, prúd noviniek sa stáva nepodstatným. Ak chodíme dosť dlho, posledné
výkyvy politiky, posledné škandály, domáce malichernosti, so všetkým tým stratíme
kontakt prekvapivo rýchlo. To, čo sa zdalo solídne a dôležité, je až
pateticky nepodstatné, ako prach víriaci vo vetre. Zrodí sa nevinný divoch.
Henry David Thoreau, autor prvého filozofického diela
o chôdzi a magického Waldenu, ozrejmil zásadný rozdiel medzi profitom a benefitom. Z dlhej
lesnej prechádzky iste nebude žiadny profit, dá sa označiť za neužitočnú
a nevýnosnú, ekonomickú stratu času, počas nej sa žiadne bohatstvo
neprodukuje.. Ale benefituje naše vnútro. Rozdiel je v tom, že operáciu,
ktorá prináša profit, môže vykonávať ktokoľvek iný. Na druhej strane, to, čo
prináša benefit závisí od pocitov, gest, momentov, prežitkov, ktoré je nemožné
delegovať. Nikto za nás nemôže žiť. Môžu vás nahradiť v práci, ale nie pri
chôdzi. To je ten veľký rozdiel.
Chôdza nemala za cieľ len podporovať duševnú tvorbu. Nebolo
to len bezstarostné prechádzanie sa,
samotárska vandrovka. Historicky mala niekedy ritualizovanú formu, ktorá
určovala jej priebeh, trvanie a dôvod, zmysel. Púť, pútnictvo je jedným
z hlavných spôsobov kodifikovanej chôdze.
Existovala aj večná púť peregrinato perpetua, ako metafora –
na ktorú napríklad vyzval Kristus svojich učeníkov, mali ísť a šíriť
Slovo, zanechať pritom za sebou všetko, celý dovtedajší život. Tak to omnoho
skôr pred ním urobil Abrahám, tiež sa vydal na cestu za prísľubom. Špecifikami
púte bolo , že bola svedectvom, dôkazom
viery. Človek sa na ňu vydával, pretože hľadal odpustenie, úľavu, riešenie
svojich pozemských strastí. Preto k nej patril asketizmus, časté pôsty,
sústavné modlitby. Pútnik veril v regeneráciu, že sa z púte vráti
ako niekto iný a lepší.
Zaujímavý prechádzkár bol Immanuel Kant –Narodil sa
v Königsbergu, umrel tam. Nikdy necestoval, nikdy neopustil rodné mesto.
Študoval, pracoval tvrdo, postupoval, stal sa univerzitným profesorom. Jeho
správanie bolo takým modelom pravidelnosti, že ho ľudia volali „ Königsbergské hodiny“, dali sa podľa neho
nastavovať hodinky. Okrem písania
a čítania ho zaujímali len dve veci – dôležitosť jeho vychádzky
a čo bude jesť. Mal presný režim, hodinový okruh, dýchal len nosom, preto sa
prechádzal sám, aby nemusel spoločníkovi odpovedať a keď bolo leto,
prechádzal sa pomaly, pretože neznášal, keď sa potil. Nenávidel zmeny. Dážď či
slnko, prechádzka musela byť, tá istá trasa po parku, nazývaná Filozofova
trasa.Tu nebolo cieľom mystické spojenie sa s prírodou, nešlo
o pôžitok, ale ho hygienickú nevyhnutnosť, aby zdvihol telo od kníh.Tak sa
prostredníctvom disciplíny môže stať, že sa človek stane sám sebe osudom.
Mestský flanér, duša snáď najpríbuznejšia, je termín ktorý nám
daroval Baudelaire vo svojom Parížskom spleene. Pre tento druh putovania sú
potrebné tri základné podmienky: mesto, dav ľudí a kapitalizmus. Flanér sa
prechádza, ale celkom odlišne ako Nietzsche aThoreau. V meste, nerovnomerným prerušovaným
rytmom, pristavujúc sa pri všetkom, čo ho zaujme. Ale chodí, aj keď sa musí
pretláčať oproti idúcim davom. Prechádzka novými megapolis – Paríž, Londýn, New York,
Berlín, má vlastnosti prechádzky rôzne členenou krajinou, pretože tak, ako sa
líši údolie od údolia, líši sa mestská štvrť od inej, atmosférou, budovami
a obyvateľmi a tak flanér vidí stále niečo nové.
Masa, ktorou sa pretláča, ktorou sa necháva unášať, je
bezmenná, anonymná, nepriateľská, ľahostajná. Každý sa ponáhľa svojím smerom.
Nie sú to ľudia na spoločnom pochode, na demonštrácii, pútnici na jednej ceste.
Anonymita je norma, šok by bol, niekoho spoznať, niekoho pozdraviť.
Všetko sa stáva produktom, všetko sa dá kúpiť, nekonečná je ponuka
a nekonečný je dopyt, ale to všetko flanér míňa, toho to nezaujíma.Tým
vlastne proti kapitalizmu bojuje, je to podvratný živel, pretože je imúnny voči
mysleniu masy, voči lákadlám čo stoja peniaze, dokáže byť v celom tom
organizovanom chaose sám, anonymný a skrytý tak, ako pútnik na úniku do
skutočnej divočiny. A teší sa z toho, o to mu pri tých
vychádzkach ide.Nekonzumuje
a nie je konzumovaný.
Ak sa človek vydáva na dlhší výlet, ak chce chodiť povedzme
viac ako týždeň a všetko musí niesť sám, zamyslí sa nad tým, či nesie len
to nevyhnutné. Rada autora: ber len
to, čo je nutné pre chôdzu a pre to, aby si zostal nažive. Vzťah medzi
hmotnosťou vecí a ich dôležitosťou má niekoľko úrovní. Sú veci užitočné,
ktoré by sa pravdepodobne zišli a cestu spríjemnili. Potom sú veci nutné,
bez ktorých sa nedá zaobísť: silné topánky, vodotesné a náhradné
oblečenie, balíček prvej pomoci, mapy. Na spodku je možnosť vyraziť úplne bez
všetkého, žiadna vrstva oddeľujúca človeka a prírodu – zem, voda
z prameňa, čučoriedky. Tu sa ukáže rozdiel medzi dôverou s bezpečným
zaistením a dôverou ako čistou vierou.Podobná bola filozofia starovekých kynikov: Chodec je kráľ a zem je
jeho doménou. Kynikom nechýbalo nič, pretože objavili pôžitky nevyhnutného.
Zem, na ktorú mohli položiť svoje telo, jedlo, čo našli, počas svojej púte,
hviezdna noc ako strecha nad hlavou, pramene ako zdroj vody.
Vraveli, som bohatší ako ktorýkoľvek veľký vlastník pôdy.
Pretože mojou doménou, vlastníctvom je Zem. Môj dom je väčší, ako ktorýkoľvek
iný alebo skôr, mám ich toľko, koľko si želám, diery medzi skalami, jaskyne
v kopcoch. V zásobe mám viac jedla a pitia ako iný človek, pijem
pramenitú vodu. Kynik nebol k ničomu pripútaný. Absolútne slobodný,
zdravý a suverénny, nezávislý, hrubý k pokrytcom. Svetoobčan disponujúci
druhom odvahy, ktorú dnes nemá takmer nikto. Dnes by tak vyzeral skôr
nedobrovoľný útek zo zóny ohrozenia, než slobodne zvolený spôsob života.
Kniha Filozofia chôdze toho ponúka nesmierne veľa, je
adeptom na mnohé opätovné listovania a hľadania. Bude milá srdcu každého
človeka, ktorý svoj nepokoj a túžbu po slobode, či naopak po pokoji realizuje
za pomoci svojich nôh. Je zatiaľ prístupná vo francúzskom origináli alebo v kvalitnom
anglickom preklade. Či sa dočká slovenskej verzie sa nedá vedieť.
V krajine, kde sa nový model privátneho tanku a počet leteckých
dovoleniek považuje za meradlo úspešnosti života, bude vychádzka považovaná za
obskúrnu radosť chudobných. Pretože má ešte jednu zriedkavú vlastnosť. Je
zadarmo.
A PhilosophyofWalkingHardcover – April 8, 2014
by Frederic Gros (Author), Clifford Harper (Illustrator),
John Howe (Translator)
...a hurá!!! Je tu v slovenčine.Choďte si ju kúpiť.
Filozofia chôdze
Frédéric Gros, Hronka (2018)
Komentáre
Zverejnenie komentára