Každú knihu píš, ako keby to bol tvoj debut
Mnohí kritici
vraj majú problém s Joyce Carol Oatesovou (ďalej JCO, neuklepem sa kvôli
nej), pretože nevedia ako hodnotiť jej najnovšiu knihu, keď nie sú znalcami jej
tvorby. No však bodaj by boli. 46 kníh pod vlastným menom, ďalšie pod pseudonymom. Píše od roku 1962, vraj vydáva dve knihy ročne, vraj píše celé
dopoludnie a potom ešte dve až tri hodiny večer. Aký by to musel byť
fanatik, aby to celé dal? Čítala by som to, len keby mi niekto dal mastný grant
na skúmanie postupnej degradácie tvorby v dôsledku ťažkej grafománie.
Takže ako pristupovať k hodnotenej knihe? Zásadne a u každého,
ako k prvotine. Ako k tomu prídu divadelní herci, chirurgovia,
špičkoví kuchári, ktorí musia podávať vysoký výkon vždy? Nemôžu oznámiť, že
sorry, dnes to bolo na hovno, ale minulý týždeň, to som bol kráľ! Keď budem
čítať Kreutzerovu sonátu, nebudem pri jej hodnotení myslieť na Annu Kareninu,
no nie?
JCO bola samozrejme
zastúpená aj v otcovej knižnici, len už nepamätám ktorou knihou. Akurát
viem, že som ju čítala ako malá potajomky, tak tam asi bol sex. Naštvala ma
pomerne nedávno, knihou poviedok Lovely,
Dark, Deep (2014), už piatou nomináciou na Pulitzerovu cenu, ktorú
nevyhrala. Cha! Teda, nie žeby všetci víťazi napísali život meniace diela,
určite nie, ale JCO je síce dobrá autorka, nie však vynikajúca. Podľa mňa
samozrejme. A kto som ja, to by vám nejeden literárny kritik rád
vysvetlil.To, čím ma naštvala si dovolím napastovať z vlastnej recenzie,
samovykrádanie je iný level, no nie? No áno. Zdes úryvok:
„Napriek
mnohým oceneniam, píše už od roku 1963, Oatesová ešte stále nezískala
Pulitzerovu cenu. Možno, keby sa tak stalo, nepocítila by potrebu pustiť sa do
dekonštrukcie pamiatky jej štvornásobného nositeľa za poéziu, dávno zosnulého
Roberta Frosta.
Bol to vynikajúci marketingový ťah.
Poviedka Lovely, Dark, Deep vyšla v mesačníku Harper´sMagazine. Fiktívna
mladá žurnalistka Evangeline Fife robí s Frostom interview. Treba povedať,
že Robert Frost je v USA ako básnik národnou kultúrnou pamiatkou, je
nositeľom mnohých prestížnych cien, je niekým, na koho sa nesiaha, lokálny
Hviezdoslav. Nevyhol sa však za svojho života tomu, aby jeden z bývalých
priateľov, Lawrance Thompson, nevydal
jeho životopis, v ktorom ho vykreslil ako nesmierneho tyrana. Frost mal
ťažký život. Skoro osirel, mladšiu sestru bol nútený dať do psychiatrického
ústavu, tak, ako neskôr jednu z dcér. Syn spáchal samovraždu, prežili ho
len dve z jeho detí. Dožil ako vdovec. V Thompsonovom životopise bol
vykreslený ako monštrum, ale historici literatúry, ktorí sa skúmaniu jeho
literárnej pozostalosti venujú celé dekády, nenašli dostatočné stopy ani
v tvorbe, ani v korešpondencii, ktoré by dokazovali pravdivosť týchto
tvrdení. Potomkovia, vnukovia, to popierajú úplne rezolútne, to však nemusí byť
objektívne. Oatesová poviedku postavila na tvrdeniach tejto jedinej
denunciačnej knihy, sama pritvrdila a obdarila nebohého obyvateľa
amerického Parnasu autorstvom takýchto skvostných viet:
„
A váš zadoček, drahá? Váš rozkošný malý zadoček? Vaše biele bavlnené
nohavičky – sú vlhké?“ (str. 311)
„Ale
moja drahá! Prišli ste do Bread Loaf robiť interview s cteným pánom Frostom,
len s jednými nohavičkami?“ (str. 312)
„Skutočne
tvrdíte. Že Indiáni sú pôvodnými Američanmi?....Ľudia, ale primitívne bytosti
bližšie k zvieratám...“ (str. 323)
Rasizmus,
sexizmus, ešte aj odporný vzhľad, tým všetkým Frosta ovenčila Oatesová vo svojom
tvorivom zápale. Veľký pupok, nohy tučnej ženy, rozgajdaný odev, kým
Evangeline, ktorá kladie otázky, je
štíhla, upravená, s nádhernými nohami, po ktorých majster uslintane kĺže
aspoň očami. Plachá dievčina však postupne prepne do silnej ofenzívy, spomína
jeho domnelé hriechy jeden za druhým, núti ho brániť sa tak, že starému pánovi temer privodí mozgovú
príhodu.
Poviedka vyvolala veľkú diskusiu
a znechutenie, tiež otázniky, prečo to Oatesová urobila. Nakoniec bola
prinútená obhájiť sa tým, že ide o umeleckú fikciu, podopretú čiastkovým
historickým výskumom a tvrdením, že osoby verejne známe nepatria nikomu,
je teda právom spisovateľov nakladať s nimi podľa toho, ako im radí ich
múza. Samozrejme, je vhodné takto trhať spisovateľa už mŕtveho, inak by sa
človek sotva vyhol obžalobe. Rozpaky budiace bolo nezakryté používanie reálnych
mien jeho mŕtvych detí, fabulovanie ich príbehov. To, že mal byť sexuálny predátor napríklad
nie je podložené ničím. Ani jedným listom, ani jedným svedectvom nejakej ženy.
Naopak, považuje sa za isté, že bol cudný a verný manželke aj po jej
predčasnej smrti. Keď neskôr vydala zbierku poviedok nazvanú podľa tej
škandálmi opradenej, nebolo už treba veľa, aby po nej zvedavý čitateľ siahol.
Žiadna však nemala potenciál vyvolať emócie podobného druhu. Postavy už
nemali reálne mená, ba priam často
nemali mená žiadne, vystupovali ako matka, otec, manželka, manžel, vnuk, pes.
Vrátila sa k čistej fikcii.
Ak by
táto zbierka poviedok vyšla ako prvotina mladej autorky, iste by bola považovaná
za sľubné dielo spisovateľky s výborným pozorovacím talentom. Ak vyjde
podobná kniha z pera ostrieľanej veteránky literatúry, natíska sa otázka,
načo vlastne. A to by sa po zaklapnutí zväzku v čitateľovej hlave
vynoriť nemalo.“
Malo mi stačiť,
ale na vine je Guardian. Spomenuli tam, že JCO napísala dystopiu z USA
budúcnosti a bude to aj o cestovaní v čase. Neviem, čo som si
myslela, že to bude, ale bol to len Orwellíček, slabý young adult a samý „filler
and no thriller“.Samá vata,k tomu cukrová.
Aby bolo jasné,
mám rada dystopiu, aj young adult knihy, hlavne ak ich píše Patrick Ness. Ale
toto?? Dystopická budúcnosť je prosím pekne diktatúra v USA, potláčanie
slobody slova, sledovanie na každom kroku, ťažké tresty za prečiny typu
nezávislého myslenia. Fakt, dajte si radšej 1984. Hlavná postava je cca
sedemnásťročná Adriane. Samozrejme, najlepšia žiačka triedy, preto má predniesť
na záver školského roka reč. Je z rodiny, kde strýka zabili, otca
zdegradovali, tak by mala vedieť, že hubu si veľmi otvárať netreba. Ale nie,
ona je odvážna, resp. sprostá a na jej veľký údiv, ju za tú reč prídu
zatknúť. To ako keby ste sa divili, že za lúpežnú vraždu dostanete basu. Na
výber má devucha smrť alebo prevýchovu. Vyhrá to prevýchova, tak si zacestuje v čase
a preberie sa v roku 1959 ako Mary Ellen Enrightová, sirota, nová
študentka univerzity vo Wiscontii. To sa JCO asi hrá s vlastnými spomienkami,
keď sa ako chudobná štipendistka ocitla na vysokej škole. Asi tú situáciu
nenávidela, keď trestom pre Adriane je byť štyri roky vysokoškoláčkou a navštevovať
prednášky z psychológie. Be-ha-vi-orálnej. Dej? Nula. Prvú tretinu dookola opakuje ako
jej chýbajú rodičia. Potom sa maniakálno-stalkersky zamiluje do pomocného
profesora Iru Wolfmana, ktorý je tiež v exile z budúcnosti. Skoro do
konca knihy máte rôzne obmeny „ajlavhimsooooomač!!!“, že by ste ju zadrhli. Ale
milý Ira ju ani len nepototo..., hoci mu aj košele žehlí. Riady umýva. Za riady
a košele by si teda tú trochu sexu zaslúžila. Potom sa veci skomplikujú,
Ira chce utiecť, hoci majú v inštrukciách písomne veľmi jasne zdôraznené,
že pokus o útek sa trestá smrťou, no a hádajte, čo urobí profesor a tá
sprostaňa? Idú utiecť. A hádajte, čo sa stane? Správne, z milého Iru
zostane mastný fľak, Adriane porazí len tak troška. Nájde ju pes. S jeho majiteľom
nájde lásku, ten svätý cit a odíde žiť do hipisáckej komúny plnej
šťastných umelcov, s kvetmi vo vlasoch.
Na záver, keďže
Oatesová zamladi čítala Kafku a zanechalo to trvalé následky, všetko
spochybní. Je to naozaj cestovanie v čase? Je to vedecký pokus na
trestancoch? Je to sen? Je to bomba labyrint, v ktorom pobehuje myš Adriane a sem
tam dostane odmenu a sem tam elektrošok? Zaujíma ma to? Vôbec. Len som si
povedala, že aspoň raz dočítam zlú knihu do konca.
@Joyce Carol Oates, 2018
HAZARDS OF TIME TRAVEL
@HarperCollins
Ešte som nič od Oatesovej nečítala, ale nalákala si ma dostatočne! Prečítam!
OdpovedaťOdstrániťSom skrátka presvedčivá.
OdstrániťSom ti napísala a zmizlo mi to asi do nenávratna. Nevadí.. Viem už o Tebe😉
OdpovedaťOdstrániť