Tak je tu zasa.
Houellebecquov muž, tentoraz depresívny hrdina menom Florent-Claude Labrouste.
Ani jedno zo svojich mien nemá rád. V stave, v ktorom sa nachádza na
začiatku knihy, má citovú väzbu asi len k nikotínu, káve, alkoholu a štrnástim
druhom humusu z miestnej samoobsluhy. Je agroinžinier a má dobre
platenú prácu externého experta na ministerstve poľnohospodárstva. Prenajíma si
luxusný byt a má v ňom ubytovanú japonskú priateľku, ktorej sa akútne
potrebuje zbaviť. Uvedomil si, že je pre ňu len dojnou kravou, nocľahárňou. Keď
zablúdi do jej počítača a prezrie si videá, v ktorých jeho partnerka
okrem chlapov kopuluje aj s unaveným dobermanom stredného veku, vie, že je
najvyšší časť toto toxické spolužitie rozpustiť. Houellebecq je samozrejme
stále sám sebou a čitateľovi nadávkuje dosť ťažko stráviteľné müsli
zmiešané z mizogýnie, ale vlastne skôr mizantropie, pretože mužov neznáša
rovnako ako ženy, ďalej nezabúda na homofóbiu, nenávisť k Európskej únii,
skrátka ako vždy, len tentoraz úplne vynechal islam. Možno mu to nedovolili
duchovia mŕtvych priateľov, žurnalistov z týždenníka Charlie Hebdo,
ktorých islamskí fanatici povraždili v deň vydania jeho knihy Podvolenie.
Florent-Claude sa
prepadá do depresií, vie to a vyhľadá odborníka ktorý mu bez dlhých
prieťahov predpíše potrebný preparát. Upraví mu síce hladinu serotonínu, ale
úplne zničí libido. Obalí ho ľahostajnosťou, ktorá mu umožňuje prežiť. Rozhodne
sa vystúpiť zo svojho života, ako z vlaku, ktorý ide nesprávnym smerom.
Zruší pracovný kontrakt, vymení banku, dá výpoveď v byte, objedná si izbu
v jednom z posledných hotelov, kde môže fajčiť, vlastne je to
mikroizba, steny okolo postele. Bez toho, aby čokoľvek povedal svojej Japonke
sa jedného rána ticho vytratí. Myšlienka nechať starý život za sebou musí byť
nesmierne lákavá, avšak seba samého človek opustiť nemôže, pravda, pokiaľ chce
žiť. Florent-Claude chce určite žiť aspoň dovtedy, kým neminie dedičstvo po
rodičoch. Neznesie predstavu, že by mal niečo zanechať štátu. Nemá totiž žiadnu
rodinu.
Vo svojej
hotelovej nore žije stereotypne, pohybuje sa v blízkom okolí, je, pije,
fajčí, pozerá televízor a keby mu nebolo trápne zostať tam aj na Vianoce
a Silvestra, asi by tam hnil až do svojho konca. Dá si predpísať polročnú
dávku liekov, sadne do auta a vydá sa na cestu. Čitateľ sa ocitne „on the
road“, na ceste krajinou a spomienkami. Spomína na lásky, od prvých po
najväčšie. Každú šancu na spolužitie s hodnotnou ženou rýchlo
a efektívne zničil. Dostáva sa až do Normandie, kde voľakedy pracoval na
propagácii miestnych syrov a kde žije jeho jediný priateľ zo študentských
čias, Aymeric. Tento potomok prastarého šľachtického rodu sa rozhodol venovať
chovu normandského plemena kráv. Tu sa nepochybne nachádza ideové ťažisko
knihy. Aj keď je plná popisov nezdarov hlavného hrdinu, popisov toho, čo
antidepresíva vo finálnej fáze urobia so svojím konzumentom, v normandskej
epizóde sa naplno prejavia Houellebecquove názory. Florent-Claude je svedkom
úpadku miestnych farmárov. Jeho priateľ pracuje od úsvitu do noci
a napriek tomu, európske kvóty, dovoz lacného mlieka z cudziny, robia
jeho prácu nezmyselnou, musí predávať pôdu zdedenú po predkoch, musí sa zmieriť
s odchodom manželky, ktorá nebola ochotná žiť ako kraviarska otrokyňa, so
stratou dcér. Farmári jeden po druhom končia, niektorí odídu, niektorí spáchajú
samovraždu. Zahnaní do kúta sa rozhodnú pre ozbrojený odpor proti štátu, proti
importérom. Globalizácia sa niekoľkými traktormi a puškami zastaviť nedá,
tragédia je naprogramovaná.
Keď sa
Houellebecq odtrhne od opisu ženských telesných otvorov, stáva sa veľkým
románopiscom. Našťastie, v knihe Serotonín je veľa miest, kde sa mu to
darí. Hrdina zavretý v pekle, ktoré si vystaval podľa vlastných predstáv,
zomiera od žiaľu, aj keď samozrejme ešte žije. Ako mu vysvetlil jeho lekár, ak
nezačne redukovať dávky liekov, pomaly, ale isto priberie a niektorý
z jeho vnútorných orgánov už na seba vezme úlohu fatálne sa pokaziť. Chce
však Florent-Claude vôbec žiť v odcudzenom konzumnom svete, zošnurovanom
štátnou aj celoeurópskou byrokraciou, v krajine, ktorej pôvodná tvár
a charakter miznú pod globalizačným náterom, tak, ako pôvodné rastliny,
zvieratá a stromy musia robiť miesto geneticky upravovaným alebo lacným
produktom z cudziny?
O Michelovi
Houellebecquovi hovoria, že je veštec. Lenže on je prognostik, napokon
a žiaľbohu, mnohokrát sa nemýlil. Teraz akoby predpovedal vzburu nižšej
strednej triedy proti štátu, proti stále bohatnúcim bohatým, za status quo,
proti zmenám zvonka. Vzbura normandských farmárov a krvavé strety žltých
viest s políciou v srdci Paríža sa miešajú. Predpoveď spoločenského
počasia nie je dobrá a kontroverzný autor s prstom na tepe doby
určuje diagnózu. Neponúka však účinnú liečbu.
Michel Houellebecq
Serotonín
Z originálu Sérotonine @Flammarion, Paris, 2019
Do nemčiny preložil @Stephan Kleiner pre @DuMont Buchverlag,
Köln,2019
Komentáre
Zverejnenie komentára