BB Books: Moja posledná Joyce Carol Oates - Riziká cestovania v čase

Každú knihu píš, ako keby to bol tvoj debut

     Mnohí kritici vraj majú problém s Joyce Carol Oatesovou (ďalej JCO, neuklepem sa kvôli nej), pretože nevedia ako hodnotiť jej najnovšiu knihu, keď nie sú znalcami jej tvorby. No však bodaj by boli. 46 kníh pod vlastným menom, ďalšie pod pseudonymom. Píše od roku 1962, vraj vydáva dve knihy ročne, vraj píše celé dopoludnie a potom ešte dve až tri hodiny večer. Aký by to musel byť fanatik, aby to celé dal? Čítala by som to, len keby mi niekto dal mastný grant na skúmanie postupnej degradácie tvorby v dôsledku ťažkej grafománie. Takže ako pristupovať k hodnotenej knihe? Zásadne a u každého, ako k prvotine. Ako k tomu prídu divadelní herci, chirurgovia, špičkoví kuchári, ktorí musia podávať vysoký výkon vždy? Nemôžu oznámiť, že sorry, dnes to bolo na hovno, ale minulý týždeň, to som bol kráľ! Keď budem čítať Kreutzerovu sonátu, nebudem pri jej hodnotení myslieť na Annu Kareninu, no nie?

     JCO bola samozrejme zastúpená aj v otcovej knižnici, len už nepamätám ktorou knihou. Akurát viem, že som ju čítala ako malá potajomky, tak tam asi bol sex. Naštvala ma pomerne nedávno, knihou poviedok Lovely, Dark, Deep (2014), už piatou nomináciou na Pulitzerovu cenu, ktorú nevyhrala. Cha! Teda, nie žeby všetci víťazi napísali život meniace diela, určite nie, ale JCO je síce dobrá autorka, nie však vynikajúca. Podľa mňa samozrejme. A kto som ja, to by vám nejeden literárny kritik rád vysvetlil.To, čím ma naštvala si dovolím napastovať z vlastnej recenzie, samovykrádanie je iný level, no nie? No áno. Zdes úryvok:

„Napriek mnohým oceneniam, píše už od roku 1963, Oatesová ešte stále nezískala Pulitzerovu cenu. Možno, keby sa tak stalo, nepocítila by potrebu pustiť sa do dekonštrukcie pamiatky jej štvornásobného nositeľa za poéziu, dávno zosnulého Roberta Frosta.

     Bol to vynikajúci marketingový ťah. Poviedka Lovely, Dark, Deep vyšla v mesačníku Harper´sMagazine. Fiktívna mladá žurnalistka Evangeline Fife robí s Frostom interview. Treba povedať, že Robert Frost je v USA ako básnik národnou kultúrnou pamiatkou, je nositeľom mnohých prestížnych cien, je niekým, na koho sa nesiaha, lokálny Hviezdoslav. Nevyhol sa však za svojho života tomu, aby jeden z bývalých priateľov, Lawrance Thompson, nevydal jeho životopis, v ktorom ho vykreslil ako nesmierneho tyrana. Frost mal ťažký život. Skoro osirel, mladšiu sestru bol nútený dať do psychiatrického ústavu, tak, ako neskôr jednu z dcér. Syn spáchal samovraždu, prežili ho len dve z jeho detí. Dožil ako vdovec. V Thompsonovom životopise bol vykreslený ako monštrum, ale historici literatúry, ktorí sa skúmaniu jeho literárnej pozostalosti venujú celé dekády, nenašli dostatočné stopy ani v tvorbe, ani v korešpondencii, ktoré by dokazovali pravdivosť týchto tvrdení. Potomkovia, vnukovia, to popierajú úplne rezolútne, to však nemusí byť objektívne. Oatesová poviedku postavila na tvrdeniach tejto jedinej denunciačnej knihy, sama pritvrdila a obdarila nebohého obyvateľa amerického Parnasu autorstvom takýchto skvostných viet:

„ A váš zadoček, drahá? Váš rozkošný malý zadoček? Vaše biele bavlnené nohavičky – sú vlhké?“ (str. 311)

„Ale moja drahá! Prišli ste do Bread Loaf robiť interview s cteným pánom Frostom, len s jednými nohavičkami?“ (str. 312)

„Skutočne tvrdíte. Že Indiáni sú pôvodnými Američanmi?....Ľudia, ale primitívne bytosti bližšie k zvieratám...“ (str. 323)

Rasizmus, sexizmus, ešte aj odporný vzhľad, tým všetkým Frosta ovenčila Oatesová vo svojom tvorivom zápale. Veľký pupok, nohy tučnej ženy, rozgajdaný odev, kým Evangeline, ktorá kladie otázky,  je štíhla, upravená, s nádhernými nohami, po ktorých majster uslintane kĺže aspoň očami. Plachá dievčina však postupne prepne do silnej ofenzívy, spomína jeho domnelé hriechy jeden za druhým, núti ho brániť sa tak,  že starému pánovi temer privodí mozgovú príhodu.

     Poviedka vyvolala veľkú diskusiu a znechutenie, tiež otázniky, prečo to Oatesová urobila. Nakoniec bola prinútená obhájiť sa tým, že ide o umeleckú fikciu, podopretú čiastkovým historickým výskumom a tvrdením, že osoby verejne známe nepatria nikomu, je teda právom spisovateľov nakladať s nimi podľa toho, ako im radí ich múza. Samozrejme, je vhodné takto trhať spisovateľa už mŕtveho, inak by sa človek sotva vyhol obžalobe. Rozpaky budiace bolo nezakryté používanie reálnych mien jeho mŕtvych detí, fabulovanie ich príbehov.  To, že mal byť sexuálny predátor napríklad nie je podložené ničím. Ani jedným listom, ani jedným svedectvom nejakej ženy. Naopak, považuje sa za isté, že bol cudný a verný manželke aj po jej predčasnej smrti. Keď neskôr vydala zbierku poviedok nazvanú podľa tej škandálmi opradenej, nebolo už treba veľa, aby po nej zvedavý čitateľ siahol. Žiadna však nemala potenciál vyvolať emócie podobného druhu. Postavy už nemali  reálne mená, ba priam často nemali mená žiadne, vystupovali ako matka, otec, manželka, manžel, vnuk, pes. Vrátila sa k čistej fikcii.

Ak by táto zbierka poviedok vyšla ako prvotina mladej autorky, iste by bola považovaná za sľubné dielo spisovateľky s výborným pozorovacím talentom. Ak vyjde podobná kniha z pera ostrieľanej veteránky literatúry, natíska sa otázka, načo vlastne. A to by sa po zaklapnutí zväzku v čitateľovej hlave vynoriť nemalo.“

     Malo mi stačiť, ale na vine je Guardian. Spomenuli tam, že JCO napísala dystopiu z USA budúcnosti a bude to aj o cestovaní v čase. Neviem, čo som si myslela, že to bude, ale bol to len Orwellíček, slabý young adult a samý „filler and no thriller“.Samá vata,k tomu cukrová.

     Aby bolo jasné, mám rada dystopiu, aj young adult knihy, hlavne ak ich píše Patrick Ness. Ale toto?? Dystopická budúcnosť je prosím pekne diktatúra v USA, potláčanie slobody slova, sledovanie na každom kroku, ťažké tresty za prečiny typu nezávislého myslenia. Fakt, dajte si radšej 1984. Hlavná postava je cca sedemnásťročná Adriane. Samozrejme, najlepšia žiačka triedy, preto má predniesť na záver školského roka reč. Je z rodiny, kde strýka zabili, otca zdegradovali, tak by mala vedieť, že hubu si veľmi otvárať netreba. Ale nie, ona je odvážna, resp. sprostá a na jej veľký údiv, ju za tú reč prídu zatknúť. To ako keby ste sa divili, že za lúpežnú vraždu dostanete basu. Na výber má devucha smrť alebo prevýchovu. Vyhrá to prevýchova, tak si zacestuje v čase a preberie sa v roku 1959 ako Mary Ellen Enrightová, sirota, nová študentka univerzity vo Wiscontii. To sa JCO asi hrá s vlastnými spomienkami, keď sa ako chudobná štipendistka ocitla na vysokej škole. Asi tú situáciu nenávidela, keď trestom pre Adriane je byť štyri roky vysokoškoláčkou a navštevovať prednášky z psychológie. Be-ha-vi-orálnej.  Dej? Nula. Prvú tretinu dookola opakuje ako jej chýbajú rodičia. Potom sa maniakálno-stalkersky zamiluje do pomocného profesora Iru Wolfmana, ktorý je tiež v exile z budúcnosti. Skoro do konca knihy máte rôzne obmeny „ajlavhimsooooomač!!!“, že by ste ju zadrhli. Ale milý Ira ju ani len nepototo..., hoci mu aj košele žehlí. Riady umýva. Za riady a košele by si teda tú trochu sexu zaslúžila. Potom sa veci skomplikujú, Ira chce utiecť, hoci majú v inštrukciách písomne veľmi jasne zdôraznené, že pokus o útek sa trestá smrťou, no a hádajte, čo urobí profesor a tá sprostaňa? Idú utiecť. A hádajte, čo sa stane? Správne, z milého Iru zostane mastný fľak, Adriane porazí len tak troška. Nájde ju pes. S jeho majiteľom nájde lásku, ten svätý cit a odíde žiť do hipisáckej komúny plnej šťastných umelcov, s kvetmi vo vlasoch.

     Na záver, keďže Oatesová zamladi čítala Kafku a zanechalo to trvalé následky, všetko spochybní. Je to naozaj cestovanie v čase? Je to vedecký pokus na trestancoch? Je to sen? Je to bomba labyrint, v ktorom pobehuje myš Adriane a sem tam dostane odmenu a sem tam elektrošok? Zaujíma ma to? Vôbec. Len som si povedala, že aspoň raz dočítam zlú knihu do konca.

@Joyce Carol Oates, 2018

HAZARDS OF TIME TRAVEL

@HarperCollins